Európu máme na háku

Sotva o dva mesiace sa budú konať voľby do Európskeho parlamentu. Tvárime sa, že sme prijali myšlienku, že európske inštitúcie sú pre nás najvyššou legislatívnou a právnou inštanciou. (Ináč by Európska únia neexistovala.) O Európe sa neustále rozpráva. Štátni politici sa na ňu vyhovárajú, keď im to vyhovuje, ľud sa na Európu sťažuje, keď nemá odvahu požadovať účty od miestnych politických činiteľov, korupčníci na Európu nadávajú, keď ich odsúdi a odstaví od prameňa eurofondov. Európa sa teda denno-denne skloňuje na všetkých úrovniach a vo všetkých oblastiach – najmä negatívne -, no zdá sa, že pred európskymi voľbami sa nekoná nijaká skutočná kampaň, zodpovedajúca intenzite napríklad legislatívnych kampaní. A predsa si mnohí neustále sťažujú, že Európa rozhoduje za nás a rozhoduje zle.  Stačí sa obzrieť po svete, ktorý každý z nás obsiahne svojim záujmom. A čo zistíme? Európu máme na háku.

Nebudem sa tu rozpisovať o Českej republike, ani o Slovensku. Čitatelia pritomnosti.cz sú o tom informovaní lepšie ako ja. Avšak trochu inak, keďže sú súčasťou miestneho politického diania a velevýznam miestnej politiky je im nanútený práve miestnymi politikmi. Zvonku sa vidieť nemôžu. Stačí si však spraviť zoznam „najpálčivejších“ problémov toho ktorého štátu, najomieľanejších tém v médiách, najčastejších diskusií v “kaviarni“, aby sme si uvedomili nepomer medzi dôležitosťou domácich a európskych volieb. Ako tie „naše“ problémy vyzerajú z európskeho pohľadu?

Justičné a podnikateľské problémy Babiša, pochybná reprezentatívnosť prezidenta Zemana, nedoriešené kauzy predstaviteľov bývalých vládnych strán… A na Slovensku, hlboko zainteresovanom do odstraňovania Fica a jeho strany, každý deň prináša nové správy o vyšetrovaní korupčných káuz a vrážd. Očakávajú sa zázraky od novej prezidentky a ľudia sa utešujú, že do legislatívnych volieb zostáva už len rok. No o voľbách do európskeho parlamentu sa rozpráva najmenej. Pritom by stačilo zbilancovať, za čo v regióne vďačíme Európe. Od nášho znovu stretnutia v normálnosti (po rozvode roku 1993) až po európsku výpomoc pri objasňovaní vraždy novinára Kuciaka.

Zdá sa však, že Európu má na háku celá Európa. Potvrdzuje to pohľad na iné európske krajiny, ktoré sa nesprávajú inak, len ich veľké „témy“ sú odlišné.

Čo dnes hýbe s Francúzskom? Konzumentské pohľadávky žltých viest, rozháraná politická scéna, z ktorej odchádzajú mnohé prúdy, a sú nahradzované agresívnymi  všetko zjednodušujúcimi stranami, sabotáž reformných úsilí Emmanuela Macrona, daňová problematika zoči-voči neustále narastajúcemu štátnemu dlhu spôsobenému veľkodušnou sociálnou politikou, nekonečné diskusie o každej reforme spoločnosti, keďže riešenia protichodných požiadaviek môžu byť len protichodné a teda kritizovateľné. Všade samý osobný, skupinový, komunitárny a národný egoizmus.

V Španielsku je záujem o Európu len trucovitý. Nekonečný problém s katalánskymi separatistami dnes prerástol do súdneho procesu s obvinenými. Reportáže zo súdu plnia veľkú časť novín. K tomu sa pridávajú protesty ľudí, ktorí by chceli, aby sa o spravodlivosť postarala ulica. Španieli si okrem toho na koniec apríla naplánovali predčasné voľby, keďže nezvolenej aliancii okolo socialistov sa nepodarilo odhlasovať rozpočet na rok 2019. Následkom tejto rozháranej situácie a neriešenia problémov sa v Španielsku zrodila silne pravicová strana (skôr proeurópska). Európa sa teda dnes spomína v Španielsku len z trucu a keď to vyhovuje. Madrid je rád, že európsky parlament nemá v úmysle uznať odtrhnuté Katalánsko a Katalánci sa zase domnievajú, že Európa im nakoniec odobrí odtrhnutie sa od zvyšku Španielska.

Hovoriť o Veľkej Británii nebudem. Sú toho plné noviny. Stačí spomenúť, že nielenže nevedia, či  budú mat európske voľby, ale ani nevedia, či v Európe ešte sú. Každý si k tomu môže ešte pridať Taliansko a ďalšie európske krajiny, ktoré osobne pozná najlepšie.

Bol by som rád, keby niekto uverejnil zoznam krajín, kde sa kampani do Európskeho parlamentu venujú viac, s rovnakým nadšením ako voľbám miestnym a legislatívnym. A najmä s nejakou vidinou pre náš kontinent.

Autor žije po léta v Paříži.

publikováno: 13. 4. 2019

NEJNOVĚJŠÍ články


Proč má Slovensko Čaputovou, zatímco Češi Zemana

V tomto roce si připomínáme velká devítková výročí, k nimž kupříkladu patří i 600 let, …

Co znamená být nešťastný a nevědět o tom?

Jednou na jaře, zrovna když se v kraji nedaleko města Cambrai začínaly stromy zelenat, došlo …

Zásadně neříkám, ty jsi blázen a bezbožník

Biblické slovo, které nás dnes chce pozdravit a pocelovat, je zapsáno v Žalmu 14., ve …

Vzkříšený známý neznámý

Velikonoční komentář sestry Wendy Beckettové (1930–2018), Resurrection (Vzkříšení). Ústředním motivem křesťanské víry není, že Ježíš …

Provokace: Brexit vs. czexit

Diskusní klub Provokace časopisu Přítomnost uspořádal 3. 4. 2019 debatu na téma Brexit vs. czexit. …

Rytíř Koudelka – „ten čučkař“

Poslední květnový den loňského roku uveřejnila Přítomnost můj článek o aféře Novičok, jehož podtitul zněl …

Ztrácíme „identitu“ nebo rozum? Hněv, strach a hlavní otázka eurovoleb

Volby do evropského parlamentu budou pro Evropu bezesporu velkou zatěžkávací zkouškou. Velmi hluční a sebevědomí …

Čert a káča

Teorie a podivnosti P. Horákové a T. Halíka. »…projevům soukromého života, jejich příčinám a hybným …