Evropské občanství a sdílený dějepis

Máme európske pasy – rovnakých rozmerov a rovnakej farby, v celom Schengenskom priestore sa pohybujeme ako doma a podaktorí nemusia pri cestovaní z krajiny do krajiny ani meniť peniaze. Stačí prešaltovať na iný jazyk alebo ponúknuť dohovor v globálnej angličtine. Európanmi sa však necítime, a keďže z toho nie sú previerky (ako boli z „bratskej pomoci“), nikto si na tu tému nespytuje svedomie. Je pravdepodobné, že naše európanstvo  pocítime len mimo Európy. Najmä keď nám domorodé obyvateľstvo nastaví zrkadlo, v ktorom o Slovensku, Českej republike, Francúzsku atď. nebude ani stopy. Vďaka ním sa z nás stanú Európania.

*

Čo nám ešte dnes bráni v tom, aby sme sa všetci dobrovoľne zaradili do jednej spoločnej nadnárodnej rubriky? Po toľkých rokoch dobrovoľného miešania sa a spolupráce, slobodných štúdií a vzájomného poznávania sa. Všetko bez cenzúry a bez vojny… Zdá sa, že sú tu nejaké neprekonateľné prekážky. Prvým krokom vpred by mohlo byť, že si ich aspoň pomenujeme.

Jeden z podstatných problémov možno nazvať História. Nijaký sveta kút nie je tak zaťažený dejinami, ako je tomu v Európe. Nikde inde nestojí prítomnosť do takej miery na minulosti a jej interpretácii. Na nijakom inom kontinente nie sú obyvatelia tak účastní (ako diváci alebo svedkovia alebo aktéri) na neustálom zápase medzi „dobrým“ a „zlým“ dedičstvom dejín.

No Európa nie je schopná dohodnúť sa na svojej Histórii. Rozporné dejiny a ich rozporuplné interpretácie nachádzame nielen medzi rôznymi obdobiami (ktoré si vyberajú tú najvhodnejšiu interpretáciu na úkor ostatných), ale aj medzi krajinami, pretože európske regióny nezažili rovnaké udalosti, alebo keď ich aj zažili, interpretujú ich odlišne.

Pri tejto úvahe musíme brať ohľad na tri úrovne: Prvou je skutková podstata. Udialo sa to alebo nie v tej ktorej európskej oblasti? Aký to malo dopad na ďalší vývoj, ako to obyvatelia regiónu zažili a aký k tomu majú dnes vzťah. V druhom rade musíme vziať do úvahy, ako sa k tomu postavila historická veda, ako to dnes interpretuje a ako na základe tejto minulosti vysvetľuje prítomnosť. Nakoniec, no v neposlednom rade, nemožno zanedbať otázku, ako túto historickú udalosť prežili jej súčasníci a ako ju chápu nasledujúce generácie, ktoré o nej vedia len vďaka svedkom a historikom. Tu ide o pocitovú históriu, individuálne a kolektívne pociťovanú. (Keď dnes meteorológovia môžu hovoriť o pocitovej teplote vzduchu…)

Medzi európskymi regiónmi nájdeme rozdiely na všetkých troch úrovniach. Nielenže sa všetko všade neodohralo a teda nie všade sa história rovnako všetkým zaoberá, ale ani na všetko rovnaké nemá všade rovnaký meter. Z toho vyplýva, že v Európe máme niekoľko dejín a ešte viac dejepisov. Viera v „domáci“ dejepis sťažuje porozumenie medzi Európanmi a niektorým dokonca bráni v tom, aby sa k európanstvu mohli prihlásiť.

Každý si nájde príklady z histórie krajín, ktoré pozná. Uveďme napríklad udalosť „Mníchovská dohoda“, ktorá nie je rovnakým pojmom a nemá rovnaký význam v Čechách, na Slovensku a vo Francúzsku. Jednoducho preto, že v dejinách Francúzska nezavážila rovnako ako v Československu. Nehovoriac o interpretačných rozdieloch, s ktorými sa stretáme na jednej i druhej strane. Na osobnej, nediplomatickej úrovni si možno položiť otázku: ako k tomu dnes príde nejaký Francúz, aby mu niekto zo strednej Európy hovoril, že jeho predkovia, na jeseň 1938, niekoho zradili? Alebo spomeňme priepastný rozdiel medzi „jarou roku 68“ v Československu a vo Francúzsku.  Nehovoriac o rozdielnom hodnotení štyridsiatich rokov komunizmu v Strednej Európe.

Táto problematika sa nedotýka len komplexnej (niektorí by povedali aj „zakomplexovanej“) histórie Strednej Európy. Podobné, chvíľami až diametrálne rozdiely vo vízii tej istej udalosti nájdeme aj v samotnej západnej Európe, napríklad medzi Francúzskom a Španielskom. (Talianske vojny Karola V. a Františka prvého, alebo napoleonská expanzia na Iberský polostrov, občianska vojna v Španielsku,…) Vyplýva z toho mnohé nepochopenie, ba dokonca vzájomná nevraživosť, možno nie medzi historikmi alebo štátnikmi, ale ľud pospolitý sa tým výdatne živí. Existuje mnoho ľudí, ktorí majú radi takéto všeobecné zjednodušenia a je to pre nich pravda pravdúca.

Čo s tým? Vždy boli, a dúfam, že ešte aj sú, pokusy o nápravu.  Francúzsko-nemecká historická rivalita je dobre známa aj v politických kruhoch. Posledných päťdesiat rokov sa to tak Francúzi ako Nemci pokúšajú napraviť. Poznáme oficiálne kladenie vencov na rôzne hroby, zmierlivé príhovory pri rôznych príležitostiach, ruka v ruke a občas so slzou v oku. To je však fasáda, aj keď nezanedbateľná. Dôležitejšie sú konkrétne pokusy o nadnárodné historické „vyrovnanie“ na občianskej úrovni, čiže na úrovni smerujúcej k európskemu občianstvu. Svojho času ma príjemne prekvapil francúzsko–nemecký pokus o spoločnejšie nazeranie na dejiny. Na základe vládnych iniciatív historici pripravili spoločnú francúzsko-nemeckú učebnicu dejepisu pre tri predmaturitné ročníky. Učebnice majú 12 nemeckých a francúzskych autorov. Vydali ich známe vydavateľstvá školských učebníc : Nathan, vo Francúzsku a Klett, identickú nemeckú verziu. Učebnica zodpovedala predpísaným osnovám vo Francúzsku rovnako ako v 16 nemeckých Länderoch. Uskutočnilo sa to v rokoch 2007 až 2009. Po prvý raz v histórii francúzska a nemecká mládež dostávala rovnaké informácie nielen o európskej histórii, ale najmä o francúzsko-nemeckých konfliktných vzťahoch. Aj ilustračný a dôkazový materiál bol identický a, čo bolo hlavné, pochádzal z oboch prameňov. Dnes sa zdá, že pokus sa nevydaril. Neviem, koľko dejepisárov pracuje ešte s touto učebnicou, no o pozoruhodnom pokuse sa už nerozpráva. A samozrejme nikto sa nezamýšľa nad tým, prečo táto iniciatíva stroskotala. Neskôr som sa dopočul, že Nemci si to chceli vyskúšať aj s Poliakmi. No tu sa úspech zdá ešte menej pravdepodobný. (V češtině vyšlo dílo 13 historiků v Praze – Argo 1995, přispěl Jiří Gruša, Polák opravdu chyběl, ale Maďar nebo Řek taky… pozn.DB)

Odhaliť príčiny týchto a podobných zlyhaní by bolo prvým krokom k dohode o nejakej nadnárodnej európskej histórii a k európskemu občianstvu. Ale zdá sa, že to nevieme, alebo nechceme. Podaktorí sa o to pokúšajú už dlhé roky. Rád by som spomenul historika Ľubomíra Liptáka, ktorý na túto tému písal už roku 2003 v štúdii „Neprežité dejiny“ (Historický časopis, č.4). Názov eseje jasne hovorí o jej obsahu. Ako prijať dejiny, ktoré sme neprežili a ako sa z nich poučiť. Spomína tam napríklad stredoeurópsku neschopnosť pochopiť, čo pre niektoré európske krajiny znamenala strata kolónii. Nám, čo sme kolónie nikdy nemali to pripadá rovnako nepochopiteľný problém, ako pre Francúzov náš antikomunizmus. Povedať si to však je prvým krokom k historickému zmiereniu a prijatiu nejakej spoločnej nadnárodnej kategórie. Bude to však treba dlho opakovať.

Nakoniec trochu optimizmu: vo Francúzsku, vo vydavateľstve Eur’Orbem, prepojenom na Sorbonnu, táto esej práve vyšla, spolu s ďalšími Liptákovými štúdiami. Nádej zomiera vraj posledná.

 

publikováno: 10. 5. 2019

NEJNOVĚJŠÍ články


Nevíte, kde bych sehnal kus svého mozku?

Fanoušci Formanova filmu Přelet nad kukaččím hnízdem či jeho knižní předlohy Vyhoďme ho z kola ven …

Nemáme klíč – seznam agentů KGB ČSSR

Sověti si své satelity hlídali velmi důkladně. Nikdy jim zcela nedůvěřovali. Právě proto neponechávali nic …

Nerušeně konzumovat, tak si dnes vykládáme svobodu!

„Pohřbívat ateistickou celebritu v katedrále mě irituje,“ říká Vojtěch Razima (1968), aktér demonstrací, jež předcházely sametové …

Svět ve stavu nouze

Planeta se kvůli lidskému působení nachází ve stavu klimatické nouze, a pokud se státy v nejbližší době …

Kultura 3.0 a literatura jako věda o člověku

Když člověk v zapadlém koutě světa zavítá do špeluňky, a může to být putyka, taverna, guesthouse, bar, …

Divokým Kurdistánem

Kurdistán jsem navštívil mnohokrát. Turecký, irácký, íránský i syrský. Navštívil jsem relikty kurdského osídlení v Arménii a Ázerbájdžánu. …

Duté oslavy jako kamufláž eklsrabu

To, že se oslavují státní svátky, je běžné všude na světě. Nejde ovšem jen o to, …

Ve stručnosti je síla, básněte

Mám rád přirozené dorozumívání, mluvenou a psanou řeč. Mám rád češtinu. Mám rád i jiné jazyky, protože …