Infekce komunizmu dnes – Ľavicové popieračstvo

Všeobecne, popieračstvo je spochybňovanie potvrdených historických faktov alebo ich deformácia. Vo Francúzsku vstúpil tento pojem na oficiálnu politickú scénu v júli roku 1990, keď Národné zhromaždenie odvolilo zákon, ktorý navrhol Jean Claude Gayssot, inak člen politického byra a tajomník Komunistickej strany Francúzska. Tento zákon mal za úlohu „potláčať rasistické, antisemitské a xenofóbne činy“. Senát a mnohí významní historici, združení v asociácii „Sloboda pre dejiny“, sa postavili proti zákonu: o histórii nemajú čo rozhodovať politici.

Negacionizmus (takto po latinsky to znie odbornejšie a teda oprávnenejšie) je teda vo Francúzsku zakázaný. Bez prívlastku sa slovo zaužívalo k odsudzovaniu niekoľkých ľudí, ktorí spochybňovali počet židov mŕtvych v koncentračných táboroch, existenciu plynových komôr a význam židovskej otázky v Druhej svetovej vojne. Úplne marginálna skupina ľudí. Najznámejším negacionistom sa vo Francúzsku stal profesor literatúry Robert Faurisson, ktorý na základe svojej „hyperkritickej“ metódy (vyhľadávanie mylných detailov, ktoré majú spochybniť pravdivosť celku) chcel dokázať, že židovská problematika v histórii nacistického Nemecka je z veľkej časti mučenícka mystifikácia. Používanie slova a konceptu (popieranie historicky potvrdených faktov) v inom kontexte vyvolávalo, v ovzduší politickej korektnosti, odmietavé reakcie.

Titul knihy Thierryho Woltona, ktorá v apríli tohto roku vyšla vo vydavateľstve Grasset, „Ľavicové popieračstvo“ (Le négationnisme de gauche), teda prekvapil. Thierry Wolton je novinár a historik, ktorý sa začal zaujímať o komunistické krajiny ešte pred pádom železnej opony a zverejnil zo päť kníh na tuto tému ešte pred rokom 1989. Problematikou komunizmu sa zaoberá najmä z pohľadu medzinárodnej politiky. Jeho zatiaľ najvýznamnejšie dielo sú trojdielne „Svetové dejiny komunizmu“ (Kati; Obete; Spoluvinníci), Grasset, 2015–2017. V poslednom diele sa zaoberá existenciou komunizmu v západných krajinách. Je presvedčený, že bez podpory Komunistických strán v slobodnom svete, bez zaslepenosti západných intelektuálov, nezáujmu verejnosti demokratických krajín a komplicity kapitalistických ekonomík by komunistické štáty boli zbankrotovali omnoho skôr.

Kniha, ktorú tu recenzujem a nepriamo bohato citujem, sa zaoberá odozvou a vplyvom marxizmu-leninizmu v dnešnom Francúzsku. Tridsať rokov po páde komunistických režimov v Európe! Ideológia, ktorá narobila v 20. storočí toľko zla, toľko obetí a nakoniec skrachovala, vo Francúzsku stále prežíva. A to beztrestne, zatiaľ čo najmenší odkaz na nacizmus – druhé zlo dvadsiateho storočia – je, správne a spravodlivo, odvrhnutý a súdne stíhaný. Podľa autora je to možné vďaka stále fungujúcemu negacionizmu, ktorý si Francúzi nechcú priznať. Označovať toto popieranie histórie ako „ľavicové“ je pre autora len metodologická pomôcka.

Negacionizmus je iba jeden. Ideologické ciele zapieračov sú rôzne, no metódy a výsledok sú rovnaké, pretože v oboch prípadoch ide o snahu zmiasť naše chápanie minulosti. Jediný rozdiel je v tom, ako dnes ľudia pristupujú k negacionizmu z pravej a z ľavej strany. Jedno skresľovanie historických faktov je v mene pravdy a morálky jednohlasne odsudzované a súdne stíhané, z druhej strany sa zahladzovanie historickej skutočnosti ignoruje, alebo dokonca toleruje v rozpore s tou najelementárnejšou inteligenciou a etikou.

Thierry Wolton sa teda zaoberá tým nemenovaným negacionizmom, ktory vo Francúzsku prekvita vdaka prokumunistickému pátosu. Aspoň od októbra 1917. Len jeden z mnohých príkladov, ktoré Wolton spomina v knihe: Nadšenie francúzskych trockistov odoláva historickej realite len na základe toho, že si z pamäti vymazali vyčíňanie Leona Davidoviča Bronštejna z rokov boľševického Ruska a začiatkov ZSSR, že zabudli – a nech im to nikto nepripomína! – že Trockij je zriaďovateľ novodobých koncentračných táborov, kam sa chodili učiť aj nacisti, že bol pravou rukou Lenina a kolegom Stalina. Francúzski trockisti, ktorí sa touto príslušnosťou vedia stále pochváliť, si vybrali za idol obeť „stalinizmu“ (tiež účinná pomôcka pre negacionistov), teoretika odtrhnutého od reality, ktorého prenasleduje zlý Stalin.

Komunizmus je dnes mŕtvola, ale popierači jeho bilancie sú stále živí. Treba za každú cenu zachrániť utópiu pred konfrontáciou s realitou. Negacionisti Gulagu sú zástancami smrtonosnej ideológie a my sa len čudujeme, že niečo podobné je dnes ešte možné. Zahladzovači komunistických dejín si myjú ruky: komunizmus, v ktorý oni veria, nemá nič dočinenia s tým, ktorý tu reálne bol. A nech im nikto veľmi nepripomína bilanciu 20. storočia! Wolton tento, vo Francúzsku rozšírený, prístup k dejinám nazýva „ponspilatizmus“.

Gayssotov zákon o pamäti, tým že uzákoňuje istý spôsob nazerania na dejiny, so sebou priniesol aj pojem „pamäťovej povinnosti“. Tuto povinnú hypermnéziu však sprevádza oficiálna amnézia. A tak v „mene zákona“ sú veci, o ktorých sa pomlčí, sú udalosti, ktoré sa nebudú pripomínať, sú ľudia, ktorých minulosť nebudeme skúmať. Bez násilia to dosiahneme tým, že čím viac budeme spomínať na to, čo nám vyhovuje, tým menej priestoru zostane pre to ostatné. Najmä keď sa to nežiaduce zbanalizuje následkom čoho slová vytrhnuté z kontextu a zbavené historickej zodpovednosti stratia váhu a zmysel. A tak sa ešte dnes vo Francúzsku dá bývať na Leninových uliciach alebo námestiach, Stalin sa pripomína v spomienke na Stalingrad (námestie v Paríži), školy, knižnice a iné inštitúcie nosia mena francúzskych spisovateľov, ktorí písali ódy na Stalina, na GPU… Námestník parížskej starostky, komunista Ian Brossat, sa v svojej biografii môže pochváliť, že jeho dedo bol komunistickým špiónom a pracoval pre KGB. Wolton pochybuje, že by tak spravil aj v prípade, keby jeho dedo bol pracoval pre Gestapo. Nezaostáva ani konzumná banalizácia. Reštaurácia KGB v Paríži… aký zábavný marketing! Kosák-kladivo, symboly Sovietskeho zväzu, Guevarové portréty, presiakli do módy a kdekto sa s nimi pretŕča po ulici a hovorí si progresívec. Propagovať a predávať nacistické spisy a predmety, ktoré by mohli priživovať túto ideológiu, je zakázané vo väčšine demokracií. Na komunizmus zatiaľ nikto podobný zákaz neaplikoval.

Odsúdiť komunizmus na základe jeho katastrofálnej bilancie je dnes morálnou povinnosťou ľudstva a nie politickým postojom, ako to interpretujú negacionisti komunistickej histórie nazývajúc každého kritika „primitívnym antikomunistom“. Pripomínať reálne výsledky tejto „vedeckej“ ideológie v nijakom prípade neznamená zastávať fašizmus.

Nezabúdajme, že 20. storočie bolo storočím komunizmu, okolo ktorého sa všetko točilo. Aj jeho totalitárne a, od istého okamihu, znepriatelené dvojča, ktoré sa komunizmom bohato inšpirovalo v boji proti demokracii, liberalizmu, ľudskosti a v neposlednej miere v represívnych metódach.

Komunizmus je naším dedičstvom, či sa nám to páči alebo nie. Nijaká hrubá čiara nás toho nezbaví. Náš svet je stále poznačený mentálnymi klišé, že komunizmus je rovnosť, pokrok, mier, vedeckosť, atď. Vraj len v aplikácii tohto „humanizmu“ došlo k menšiemu nešťastnému posunu a tak sa treba pokúsiť znovu. („A zlyhať znovu; zlyhať lepšie“, mohol by dodať Samuel Beckett).

Toto komunistické dedičstvo sa prejavuje v každodennom policko-kultúrnom kontexte, hoci si podaktorí myslia, že doba je už iná. Komunistická minulosť bola zbanalizovaná, rozmenená na drobné a v tej forme integrovaná do génov súčasného myslenia, morálky a správania. S takto infikovanou pamäťou – nad ktorou usilovne bdejú „ľavicoví“ negacionisti – sa k ničomu dobrému nedopracujeme.

„C’est dans les plis du passé que naissent les plaies à venir“, uzatvára autor vo forme alexandrinu. (Pohromy budoucí rodí se v záhybech minulosti, pozn. red.)

Toľko rýchla diagonála knihou Thierryho Woltona „Le négationnisme de gauche“. Už len zostáva ju súrne preložiť.

publikováno: 28. 8. 2019

NEJNOVĚJŠÍ články


V režii československých oligarchů – dokonáno

V Česku žijeme v oligarchickém systému. Píše o tom ve svém čerstvém zásadním textu Jan Jandourek. Má pravdu …

Kultura zas jako rukojmí

Pražský primátor Hřib si ze „sesterské smlouvy“ s Pekingem přeje odstranit bod o souhlasu Prahy s politikou jedné …

Justice není spravedlnost

Na podobu zákonů má vliv především momentálně vládnoucí moc, idea, s jejíž pomocí svou vládu legitimuje, …

Výstavka úspěchů národního… „chozjajstva“

Tak jsem včera zase slyšel, že Babiš je úspěšný premiér. Dokonce nejlepší za posledních 20 …

Venkov jsme nepotřebovali, tak je skoro po něm

Odborník na zemědělství, František Havlát, říká, že stojíme na prahu změny, která by pro naši …

Helikoptérová aféra

Je obecně známo, že dostat se za oponu, od roku 1946 zvanou železná, bylo velmi …

Žádné „dobro“ neomlouvá zlo

Dumat nad vztahem dobra a zla je dosti ošidné, neboť se svým způsobem jedná o individuální, intimní …

Sami si diagnostikujte arogantního blbce, aneb o hybris a Nemesis

Nedělej ty vánočky tak kolosální, aby se ti nerozpadly vlastní mocností, prý říkávala Werichova babička …