Hlavní informace
za-chodu-en-marche
Carlos Saenz de Tejada, V baru. cca. 1924. výřez. wikiart.org

Za chodu - En marche!

Francúzi prišli k uzáveru, že politické dianie sa v posledných desaťročiach obmedzilo na plané sľuby a zneužívanie slova. Sľubovali sa hory-doly a slovo verejné sa bralo nadarmo. Sľuby zaväzovali len tých, čo im uverili a slová každý zneužíval samozrejme vo svoj prospech. O politickú zodpovednosť sa delili pravicové a ľavicové strany, avšak nijakej sa nepodarilo vyriešiť ani tie najzákladnejšie problémy spoločnosti. No naďalej sa hrdo hlásili jedni k pravici, druhí k ľavici.

Macron od založenia svojho hnutia odmietal túto binárnu schému. Novinári z toho boli v rozpakoch, pretože im tvrdil, že on nie je ani jedno, ani druhé, alebo, že je jedno aj druhé. A ich predsa v škole naučili, že také nič neexistuje. Skostnatené návykové myslenie politických expertov s tým tiež malo problémy. Podaktorí geometricky usúdili, že Macron sa pokúša vytvoriť stredový politicky prúd. To zo začiatku upokojilo ostrieľaných politikov, pretože vo Francúzsku sa napriek viacerým pokusom nič podobné nikdy vytvoriť nepodarilo. Mysleli si teda, že sa niet čoho obávať. Francúzsko zostane pri svojej starej dobrej alternance – raz pravica a potom ľavica, a naopak.

Výsledok prezidentských volieb vzbudzuje ak nie nádej, tak aspoň veľké očakávanie (radostné alebo škodoradostné) v celom spektre francúzskej spoločnosti. To je základný rozdiel v porovnaní s voľbami ostatných rokov. Macronove hnutie (ideologicky málo definovaná strana) vo voľbách zvíťazilo nad pravicou i ľavicou a zároveň nad ich extrémami. Síce tesne, ale v päťčlenných veľmi vyrovnaných dostihoch, kde Macron súťažil s handicapom novica bez referencií, to bol pozoruhodný úspech. Víťazstvo Emmanuela Macrona sa dá interpretovať ako začiatok nejakého prelomového obdobia.

Nebude to však len Macronovymi zásluhami. Klasické politické strany sa rušia samé už dlhé roky. Len si to nechceli priznať, a občania, ktorí to tušili, si to nevedeli sformulovať. Macron Francúzom jednoducho povedal, že cisár je nahý. Že pravica a ľavica sú len slová – aj v ich extrémnom podaní –, za ktorými sa skrýva neschopnosť dnes často doživotných politikov (od angažovania sa v študentských organizáciach až po neskorý penzijný vek) riešiť problémy spoločnosti. A za prázdnymi slovami už dlho nefunkčné ideológie dvadsiateho storočia. V skutočnosti rozdiely medzi pravicou a ľavicou sú už dlho nepatrné. Odlišovali sa len v predvolebných prejavoch.

Okrem niekoľkých momentov, ako je napríklad 35-hodinový pracovný týždeň pre ľavicu a odchod do penzie vo veku 62 rokov miesto 60, sa ich vládnutie podobalo. Ľavica po zvolení vždy ustupovala ekonomickým imperatívom, medzinárodným zmluvám a realite, a pravica zase vždy poľavila pred tlakom odborových organizácii, štrajkov a rôznych utopických návrhov. A tak to nakoniec vyšlo najedno, pretože obe ideológie sa v praxi stretali pri spoločnom menovateli. Dva extrémy francúzskeho politického spektra na to dlho upozorňovali a v prezidentských voľbách z toho vyťažili nemalý úspech. Avšak ich predvolebné programy a zahraničné referencie sa v podstatných veciach podobali do takej miery, že uvedomelý volič im na farebné odtiene slovníka nenaletel. Bola to stále pravoľavica alebo ľavopravica, len v kontrastnejších farbách. A tak Macron prekvapivo vyhral prezidentské voľby.

Francúzsko z tohto hľadiska môže poslúžiť ako štúdijný príklad. Koniec ideológií už máme za sebou. Zostáva priznať si to a zbaviť sa dlhodobo vyprázdneného slovníka zviazaného s týmito ideológiami, na ktorých majú práve Francúzi nemalú zásluhu. (Opozíciu pravica-ľavica vymyslela francúzska revolúcia.)

 

Kto je vlastne Macron a čo takého spravil ?

Macron vychádza viac z praxe ako z nejakej ideológie. Vo veľkej politike začína ako ekonomicky poradca prezidenta Hollanda a neskôr je vymenovaný za ministra hospodárstva a priemyslu. Z oboch mocenských miest odchádza, pretože jeho návrhy nenachádzajú ozvenu u Hollanda a dokonca sa stretá s odporom u časti vládnucej socialistickej strany. Slová sa hovoria, ale skutky sa nekonajú. To ostatne je črtou celej Hollandovej päťročnice. Macron teda odchádza z vlády, pretože, ako sa zdá, zmyslom jeho konania nie je osobná kariéra. Vo chvíli, keď zakladá svoje hnutie En marche ! sa hovori o jeho politickom konci. Rok pred voľbami sa ešte nikomu vo Francúzsku nepodarilo založiť stranu a uspieť s ňou. Napriek kariérnemu riziku vie teda na základe osobných princípov a presvedčení odísť (jedna zo základných slobôd človeka) aj z lákavých pozícii.

Makronove zákony, alebo aspoň to, čo z nich prešlo cez parlament, sú inšpirované pragmatickým, a nie doktrinárskym liberalizmom, čiže dôrazom na osobnú angažovanosť (napr. zamestnanecké referendum na úrovni podnikov a výrobných odvetví na úkor rozhodnutí odborovej centrály) a zodpovednosť (napr. práca v nedeľu pre dobrovoľníkov za trojnásobnú mzdu). Macronove zákony nič neprikazujú, len niektoré veci umožňujú, otvárajú možnosti, ktoré boli zákonmi nezmyselne vylúčené (napr. zákaz vnútroštátnej autobusovej dopravy). Neviedlo to k nijakej revolúcii a ani to zásadne a zo dňa na deň neznížilo nezamestnanosť vo Francúzsku. Jedinou Macronovou doktrínou sa zdá byť snaha zlepšiť situáciu Francúzska vo všetkých oblastiach a na všetkých úrovniach (napr. polovičný počet žiakov v prvých ročníkoch základnej školy v problematických zónach asi vyrieši problém čiastočného analfabetizmu skôr ako všetky dosial skúšané ideologicky podfarbené reformy). Ako sám hovorí, oslobodiť prácu a dať šancu iniciatíve. Nepotrebuje k tomu nijakú ideológiu a ani bombastické slogany. Tak sa správal už počas volebnej kampani. Jeho protikandidáti, rovnako ako novinári mu vyčítali, že nemá dopodrobna vypracovaný volebný program. Mal definované len tendencie, základné krivky, ktoré sa budu konkretizovať za chodu. En marche.

Macron sa zdá nádejou, že sa konečne zbavíme odnoží ideológií, čo tak smutno poznačili 20.storočie. To strašidlo totižto stále máta svetom, hoci v nových postmoderných formách. Vo Francúzsku sa ešte nájdu nielen socialisti, pravý stred, pravý extrém, ale aj nacionalisti, trocko-maoisti a komunisti. Čo s tým ? Ako sa zdá jedinou utópiou, po ktorej dnes ľudia túžia je, že politici a vláda vyriešia pálčivé problémy dneška. Že odvedú prácu, na ktorú sa prihlásili. Bez toho totižto zajtrajšky žiarivé nebudú. A prvým krokom bude nebrať slovo verejné nadarmo a tie problémy správne pomenovať.

Že tá nádej má nejakú nádej potvrdzuje aj to, že nový francúzsky prezident sa vôbec, ale vôbec, nepozdáva ani Trumpovi, ani Putinovi.

Peter Brabemec je Slovák, který studoval na dijonském gymnáziu, překládal ze španělštiny (např. G. Marqueze), a ze slovenštiny do francouzštiny (M. Šimečka a další). Emigroval v 80. letech do Francie, vyučoval španělštinu, žije v Paříži.

 

Podporují nás:

Nadace Karla Janečka

Partneři:

logo pozadi cervena Puvodni-staticke-logo-bile-pozadi casablanca logoudalostireflexespolecnost-j-chart-for-good-logo1Xantypacd12 8DeSYo4 HLIDACIPESlogoFINALv6 2016-10-02 Logo RR 2016 1

logo big

Inzerce

loading...