Hlavní informace
dejiny-si-vas-najdu
Paul Klee. Witch scene. 1921. wikiart.org

Dejiny si vás nájdu

,,Spoznávať dejiny prostredníctvom ľudských príbehov je súčasne tým najkrajším spoznávaním seba samého.“ [1]

Nie len slovenské hrady chátrajú a rozpadajú sa kameň po kameni. Naša pamäť je prekrývaná prúdom zábavy a neustáleho prílevu niečoho nového, svet je veľký a je nám čoraz bližšie. Ethernetové káble ho omotali a zviazali, bandáž čáká na našu rozkoš, my na väčšiu rýchlosť. Ale stále je čas spomaliť. Ponoriť sa do archívov. Čítať listy napísané tušom, lúštiť ich. Vrátiť sa do 19. storočia, o ktorom sme naposledy počuli, keď sme sedeli na socialistických stoličkách v laviciach základných škôl.

Čo znamená 19. storočie pre bežného Slováka? Meruôsme roky 1848 a 1849, kedy sme nielen na lúkach v okolí Myjavy a Starej Turej bojovali za emancipácie slovenského národa. Nasledujúci Bachov absolutizmus. V našej kolektívnej pamäti sa 19. storočie točí okolo maďarizácie, Štúrovcov a trstenice (po česky rákoska). Maďarizáciu vnímame plošne, uplatnenú na celý národ. Ale plošné vnímanie vedie k odstupu a vzdialenosti, k ,,dehumanizácii“ dejín. Chýbajú nám osobné príbehy, skrz ne sa vieme viac vcítiť do života našich ,,predkov“, do strádania spôsobeného potieraním slovenčiny, kultúry a inštitúcií.

V 21. storočí je na Slovensku voľnosť v kultúrnej a jazykovej emancipácii napr. Rusínov na severovýchode, alebo zachovania Maďarského jazyka na juhu (taliančiny na východe v agromafii). Nanešťastie ozveny 19. storočia sa stále vracajú a to, čo bolo robené nám, v určitej miere z pozície väčšiny, robíme my. Prekážali nám názvy železničných staníc aj v maďarskom jazyku. Žabomyšími vojnami staviame medzi nami bariéry, miesto toho, aby sme sa zbližovali a navzájom sa viac spoznávali. Časť Rómov sme nechali materiálne žiť v 19. storočí, pričom vyvážame moderné autá do celého sveta.

Autori monografie [Ne]známe príbehy nám ponúkajú možnosť ,,zažiť“ 19. a 20. storočie skrz malé dejiny ôsmych zabudnutých osobností. V skratke Vám predstavím Medveckého, Dohnányho a Markoviča.

V 19. storočí sa narodil kňaz, politik, historik a etnograf Karol Anton Medvecký. Cez jeho príbeh pocítime dôsledky maďarizácie na kariéru a život človeka, ktorý neprestal používať slovenčinu a snažil sa o jej emancipáciu. Počas prvých desiatich rokov kňazskej služby sa preto musel deväť krát sťahovať z fary na faru, aby nasledovných desať rokov strávil na ďalšej fare v Bacúrove, kde živoril. Táto fara slúžila ako odkladisko pre nepohodlných kňazov (skončila tam aj ďalšia osobnosť z tejto knihy – kňaz, spisovateľ, vydavateľ, literárny kritik a prekladateľ Andrej Truchlý Sytniansky). Farníci boli väčšinou rómskeho obyvateľstva, fara bola chudobná, mala neúrodnú pôdu, neobvyklé neboli ani krádeže zo strany farníkov. Medvecký sa počas života snažil o emancipáciu svojich farníkov z chudoby, založil družstvo, vinohrad. Cez prvú svetovú vojnu bol štátom považovaný za potenciálneho ruského špióna ako každý ,,pansláv“, bol sledovaný žandármi, ktorí ho viackrát zadržali. Bol obžalovaný za poburovanie proti štátu a dvakrát sa ocitol vo väzení.[2] Bol v kontakte s českou politickou organizáciou Maffiou a s Milanom Hodžom. V čase, kedy sa výraznejšie rysovala povojnová spolupráca Čechov a Slovákov, mal za úlohu vypracovať súpis spoľahlivých Slovákov, ktorí mali v novom štáte zastávať úradnícke posty.[13] Bol signátorom Martinskej deklarácie, po ktorej sa slovenčina stala oficiálnym jazykom Československa. V novom štáte mu ministerstvo pre správu Slovenska vedené Vavrom Šrobárom zverilo úlohu referenta pre katolícke a cirkevné záležitosti. Dožil sa časov, kedy nebol perzekvovaný a mal možnosť sa podieľať na výkone moci vo svojej vlasti (jednal aj s Tomášom Garrigue Masarykom).

V 19. storočí žil Mikuláš Dohnány, ktorý je niektorými literárnymi vedcami považovaný za najnadanejšieho štúrovského básnika.[3] Patril k 13 študentom, ktorý na protest proti suspendovaniu Štúra z pozície námestníka profesora Palkoviča odišli za novým vzdelaním z Bratislavy do Levoče.[4] Ako účastník revolúcie v roku 1848 spísal pamäte. Bol poručíkom, zúčastnil sa troch výprav po boku Jozefa Miloslava Hurbana a Ľudovíta Štúra. Písal básne, drámy, prekladal (Shakespearea, Byrona, Deržavina, Blanca [11]), redigoval Slovenské pohľady, bol jednou z kľúčových osobností literárnej kritiky slovenského romantizmu.[5]  Rád trávil dlhé hodiny osamote, najradšej v lone prírody.[6]

,,...mňa samota nezabíja. Ja samotu hľadám, v hlučnej spoločnosti útechy nenachádzam.“

Mikuláš mal rád Andreja Sládkoviča a takto začína prvá veta jeho recenzie na Marínu: ,,Marína je pekný kvet na poli literatúri slovenskej, bo je ona vítvor najčisťejšej poesie veku budúceho, pravdy a skutočnosťi a smejereňja sa sveta s Bohom.“ [7]

Mikuláš považoval poéziu za vec života a bytia. Poéziou sa mal burcovať národ, aby si uvedomil svoje sily. [9]

Láska má dnes na Facebooku podobu jedného znaku, emotikonu pre srdce (<3, nie ALT+F4). Nepochybne na počte znakov nezáleží, hlavné je, že sa láska ,,deje“ v našej duši a všetko je krásne. Prečítajme si list, ktorý Mikuláš napísal otcovi Emílie, Samuelovi Jurkovičovi: ,,Na Brezovej som poznal celú Vašu šľachetnú rodinu a v kole rodiny tejto prvý raz som uvidel a poznal aj dušu či anjela, s ktorým moja duša a môj anjel strážca sympatizovať a pohrávať sa začal. Ej, pohrával, zabával som sa ja s anjelom Vaším sladko a milo, ale zo zábavy povstal nepokoj, búrka v duši, o akej som ja ešte nevedel! […] bola to láska, ktorú som ja iba teraz naozaj [zvýraznil Dohnány] pocítil a o ktorej som posiaľ iba v piesňach počul a tu i tu si zafantazíroval […] Prišiel som zas, […] uvidel som ju, a sotva som zniesol bolestný pohľad jej tváre; zatriasli sa vnútornosti moje […] Ľúbim ju, nekonečne ľúbim! […] Posiaľ v celom svete žiadne radosti, žiadne nádeje pre mňa nekvitli, celý som bol trúchlivý dumám oddaný a iba tu i tu víchre nadletovali a schytovali ducha môjho; teraz cítim, že sa to zmenilo a že má nastať nová doba [zvýraznil Dohnány], akoby počiatok života môjho. Doprialo mi nebe vo vašej dcére vidieť raj života; už len na chvíľu a či pre večné veky, budúcnosť rozhodne, trebars moja láska je večná.“ [8]

Pri láske ešte ostaneme, lebo je príjemná. Z listu Emílie, jediného známeho, ktorý sa zachoval: ,,To terajšie krátke s Vami sa zejdutie ako pekný sen obletuje ducha môjho. […] Myšlienka na Vás ma posilňovala v prácach pri pohľade žalostnom na upadnutý národ náš.“ [8]

Citácie z listov nás vťahujú priamo k špičke pera ich života - dofarbujú realitu príbehov. Dohnány žil v dobe, keď ľudí vešali na šibenice a videl smrť druhov na vlastné oči.[12] Revolúcia nebola nežná ako naša v 1989. Zomrel mladý, 3 roky po revolúcii.

Zástupca povereníka financií Slovenskej Národnej Rady a riaditeľ bankovníctva Karol Markovič mal počas Slovenského národného povstania na starosti jeho finančný chod – mzdy pre podniky na povstaleckom území, investície, dôchodky, rôzne sociálne podpory, vojenský materiál pre povstaleckú armádu, vyplácanie vojenského a civilného sektoru. Zariadil blokáciu devízových zásob vo Švajčiarsku. Mal zásluhy na záchrane nášho zlata a jeho presune do Moskvy.[14] Takisto mal zásluhy na záchrane židovského zlata. Docielil, aby bolo evidované zvlášť a netvorilo súčasť slovenského zlatého pokladu.

,,Židia mohli voľne nakladať len s majetkom v hodnote do 500 korún, židovské vklady v bankách sa zablokovali na viazaných účtoch. Cennosti ako šperky, drahé kovy a cenné papiere Židia odovzdali do nútených depozitov.“ [15] Tvorilo ho 22 debien a 2 pancierové skrine.[16]

Guvernér SNB, Imrich Karvaš vybavil, aby sa židovské zlato presunulo z Bratislavy do Kremnice spolu s časťou slovenského zlatého pokladu (280 kg zlata, 570 kg striebra a 114 kg iných kovov[17] ). Ako zámienku použil, že Bratislava sa stala potenciálnym cieľom bombardovania angloamerického letectva, ktoré vtedy nalietavalo na ciele v Nemecku a Rakúsku. Po zatknutí Karvaša gestapom dal Markovič poklad a zlato presunúť z Kremnice do Banskej Bystrice (hrozilo obsadenie Kremnice Nemcami, čo sa aj stalo). Markovič aj Karvaš boli významnými aktérmi povstania a obaja za to zaplatili, Karvaš životom, Markovič väzením, perzekúciami a stratou ženy.

Markovič napísal o SNP pamäti, ktoré nie sú prifarbené komunistickou ideológiou ako Husákove, vyzdvihuje význam armády, SNP považuje za hviezdnu chvíľu slovenského národa:

,,Slovenské národné povstanie vytrysklo takou eruptívnou silou a vyšlo z takého nadšenia ľudu stredoslovenského kraja, že tí, ktorí preberali zodpovedné funkcie, zachvátení oduševnením, nemysleli na nebezpečie, na riziko, mysleli len na prácu, na úspech národného povstania, na prospech národa a štátu.“ [15]

Markovič bol pred potlačením povstania chytený (predpokladá sa, že bol udaný[18]) a väznený v Banskej Bystrici a Bratislave. Mal skončiť v Mathausene, kde mal byť zlikvidovaný (počas prevozu bol oslobodený americkou armádou). V 1953 bol vo vykonštruovanom procese zatknutý komunistami, väznený do roku 1956. Po jeho zatknutí mu psychicky týrali rodinu, jeho manželka tlak nevydržala a spáchala samovraždu, zanechala tri deti. O jej tragickej smrti sa dozvedel až po prepustení z väzenia. V roku 1964 bol čiastočne rehabilitovaný. Normalizácia sa mu nevyhla, z dôchodku mu začali strhávať sumu, ktorú dostal ako odškodnenie za to, že bol väznený. Do konca života neohol chrbát pred komunistami ani svojim svedomím. Podľa známeho slovenského historika Ivana Kamenca bol ,,skrytým hrdinom“.[19]

V príbehoch osobností z 19. a 20. storočia sa veľké dejiny zrkadlia v ich životoch. Sme príliš slabí a malí na to, aby nás dejiny nepostihli a obišli bez povšimnutia. Môžete žiť v chalúpke na kraji lesa, mimo civilizácie, dejiny si vás nájdu, sú ako hmla, ktorá obsadí všetky zákutia doliny. Či to bola revolúcia v 1848, prvá a druhá svetová vojna, SNP, genocída alebo komunizmus, ktorý mlel svoje obete rad za radom, nemilosrdne ako vietor. Spoznajme naše dejiny skrz život našich predkov, neučme sa len čísla, miesta a mestá.

,,aj dejepisom viesť k láske a úcte k životu, k rozlišovaniu dobra a zla, k rozvíjaniu cností, k duševnej rovnováhe a k zodpovednosti“ [20]

 

Referencie:

1. Autori knihy (Golian Ján, Molda Rastislav, Škandík René, Valko Roland) si zvolili toto motto na úvod knihy. https://www.artforum.sk/katalog/110597/nezname-pribehy

2. str. 156

3. str. 10

4. str. 21

5. str. 17

6. str. 16

7. str. 39

8. str. 41

9. str. 23

10. str. 45

11. str. 33

12. str. 42

13. str. 166

14. str. 222

15. str. 223

16. str. 225

17. str. 224

18. str. 226

19. str. 233

20. str. 14 Dušan Škvarna

Další informace

Glosy

  • Kam se to řítíme? Viděno z Ameriky

    Jsem na druhé straně zeměkoule a přemýšlím, někdy jako romantik, někdy cynik, ale také jako optimista (u vás se říká „sluníčkář“), jak to s námi na této ze­mičce dopadá. V roce 1975 jsem se...

  • Nemáme architekturu, jenom „konstrukce“

    Mně by vlastně ani v zásadě nevadilo, kdyby se tu a tam bouralo něco historicky cenného (s logickým omezením samozřejmě), ale vadí mi, že dnešní doba není schopna ničím adekvátně cenným to...

  • Kavárna POTMĚ s nevidomými kavárníky vyráží na turné po Česku

    Unikátní mobilní Kavárna POTMĚ, ve které obsluhují nevidomí kavárníci na palubě zatemněného autobusu, zaparkuje už v sobotu v sobotu 19. května před budovou Českého rozhlasu na Vinohradské ulici v...

  • Potřebujeme idejí,

    živých a velikých idejí a nebudeme malí (TGM) Cituji z článku prof. Dvořákové Myslet kriticky a v souvislostech, který vyšel v posledních Listech: „…Chci upozornit na zajímavý přístup k uchopení...

  • Koprofil v demisi na postu ministra kultury

    Reakce na reakci D. Bartoně[1] na článek J. Čulíka v Britských listech o grantové komisi ministerstva kultury.[2] Půjčit a přečíst si Obratník raka počátkem sedmdesátých let, ještě k tomu ve...

  • Rehabilitace Vlasovců?

    Foldyna se Semelovou oslavili tradičně 7.5., s obchodními dealery firmy Harley & Davidson pro Asii, osvobození Prahy armádou generála Vlasova. Symbolicky vykonali tryznu za padlé Vlasovce na...

  • Nebuďme jako malí Marxové

    V Trevíru vztyčili pětimetrovou sochu svého slavného rodáka Karla Marxe. Dostali ji darem z komunistické Číny. Pietní akt jejího odhalení oslavil svou přítomností předseda EK Jean-Claude Juncker....

  • Svatojánské slavnosti NAVALIS

    „Svatojánské NAVALIS jsou slavnosti svatého Jana Nepomuckého, které se konají každoročně 15. května v Praze, v předvečer svátku světce.“ Tak pro revue Babylon pan Vojtěch Pokorný[1], předseda...

Další informace

Nový život výstav

    krizek

Podporují nás:

2018-01-30 Logo KJ font-numbers-colour

Partneři:

logo pozadi cervena Puvodni-staticke-logo-bile-pozadi casablanca logoudalostireflexespolecnost-j-chart-for-good-logo1Xantypacd12 8DeSYo4 HLIDACIPESlogoFINALv6 2016-10-02 Logo RR 2016 1

logo big