Pre neinformovaných: Přítomnost vychádza od roku 1924, prerušovaná síce neprajnosťou doby, ale vytrvalo si udržiavajúca úroveň. Jej prvým šéfredaktorom bol klasik českej žurnalistiky Ferdinand Peroutka, a to je priečka postavená poriadne vysoko. Jeho dnešnou dôstojnou nástupkyňou je žena: spisovateľka, novinárka a pedagogička Libuše Koubská.
O Přítomnosti sme dlhé roky vedeli aj nevedeli. Spájala sa nám
s menom aristokrata českej publicistiky Ferdinanda Peroutku, no len tí
informovanejší a skôr narodenejší sa na ňu pamätali. Keď začiatkom deväťdesiatych
rokov vyšlo základné Peroutkovo dielo Budování státu, už sme vedeli, že
aj tá obnovená Přítomnost bude čosi mimoriadne. Aj bolo. Lenže periodikum
tohto typu to nemá ľahké. Přítomnost padala a vstávala, lebo vždy sa našiel
niekto, kto jej pomohol dožiť sa úctyhodného veku: jej prvé číslo vyšlo
17. januára 1924, úvodník napísal Ferdinand Peroutka, vtedy dvadsaťdeväťročný.
Sotva tušil, že jeho slová budú aktuálne aj po osemdesiatich rokoch: „Nikdy
ještě nestáli lidé se starými dušemi v novém čase, jako dnes.“ Možno práve
životnosť tohto postrehu podnietila redakciu, aby si za hlavnú tému výročného
čísla (Zima 2004) zvolila takzvanú normalizáciu, oných dvadsaťjeden rokov,
keď u nás zostarla nejedna duša...
Keď šéfredaktorka štvrťročníka Přítomnost Libuše Koubská dávala do tlače
letné číslo, možno netušila, akú aktuálnu tému tentoraz vybrala: pamäť
– individuálnu, kolektívnu, národnú, manipulovanú, zneužívanú... A ajhľa,
mladučký premiér Stanislav Gross práve nerešpektovaním pamäti stratil
u veľkého percenta populácie sympatie, a možno aj viac.
Celá paleta článkov – jeden lepší než druhý – poníma svoj predmet cez
prizmu minulosti, a práve tá mnohorakosť tém vrhla svetlo aj na to, ako
rôzne možno vnímať (pamätať si) to, čo sme prežili my, alebo aj tí pred
nami. Je to veľká výzva k zamýšľaniu – už či ide o politický dnešok v
Českej republike (Jan Urban: Švejky potkalo to nejhorší),
ktorý sa nápadne podobá tomu slovenskému, či životnú cestu od komunizmu
k tolerantnému nadhľadu (Grék Ilios Yanakakis), alebo
pohľad na vývoj vo svete od Bruselu po Blízky východ (Tomáš Klvaňa:
Přelomový charakter letošního jara). Osobitne ma upútali
dve múdre eseje psychiatra Petra Příhodu o porušenej
komunikácii moderného spoločenstva (O paměti, i o té aranžované
a Bolestné chybění občanského patosu). Kto má zmysel pre
vedecký rozmer pamäti a času, zgustne si na úvahe Ivana Havla
Čas ze vzpomínek a záujem i rešpekt istotne vzbudia
články o neuralgických bodoch česko-nemeckých vzťahov (Bedřich
Utitz, Eva a Hans Henning Hahnovci, Jaroslav Šonka).