NIEKTO BY SA RAZ MAL POKÚSIŤ napísať dejiny hry. Pravdaže, nejde mi o hru ako filozofický či sociologický fenomén, ale o hru ako náplň oných intímnych, odľahčených a oslobodzujúcich chvíľ, ktoré dokážu zastaviť čas, zahnať kamsi pod zem jeho imperatív produktivity a užitočnosti, ako mágiu tých okamihov a hodín, ktoré bývajú realizáciou tej najautentickejšej ľudskosti. Každý, kto niekedy držal v rukách novo rozdané karty na preferans, určite vie, o čom hovorím.
Spomeňme si tiež na svoje detské hry na skutočnosť, na vrhanie kociek, posúvanie figúrok na šachovnici, na hociktoré kopnutie do lopty s úmyslom prihrať ju spoluhráčovi, na umiestňovanie celuloidovej loptičky na vyhliadnuté miesto druhej strany pingpongového stola, na kĺzavý príchod hokejových gladiátorov medzi mantinely ľadovej arény, na bur
Tento článek je exkluzivní obsah
PRO PŘEDPLATITELE PŘÍTOMNOSTI
PŘIDEJTE SE K PŘEDPLATITELŮM Jste předplatitel?
PŘIHLASTE SE
publikováno: 16. 5. 2020
