Jak se bránit historické pravdě

Človek si nerád priznáva svoje omyly. Ešte ťažšie si však prizná, že sa nechal pomýliť.

Na tomto jednoduchom psychologickom princípe Thierry Wolton (Le Négationnisme de gauche, Grasset, 2019) vysvetľuje vitalitu ľavicového popieračstva vo Francúzsku. Žeby išlo, v tejto národniarskej dobe, o ochranu národnej hrdosti? Francúzi, so svojim univerzalistickým vodcovským sebavedomím, sa predsa nemôžu mýliť! Možno ide o sebaobranný národný reflex. Ale aj ten najnárodnejší národ sa skladá predsa z jednotlivcov; a čo v tomto prípade individuálna zodpovednosť? Skrývať sa za príslušnosť k davu a vyhovárať sa na kolektívnu nezodpovednosť nestačí. Také tu predsa už bolo.

Ako to konkrétne vyzerá v každodennom zmedializovanom živote? Aj tu Woltonova kniha je zaujímavá; a nielen pre Francúzsko. Akoby v krajine vládla akási nepísaná dohoda. Jednoducho sú veci, o ktorých sa nehovorí. A nemusí ísť len o očividné komunistické zločiny.

*

Sú historické udalosti, na ktoré sa Francúzi rozhodli zabudnúť. Prečo si Francúzi, kolektívne aj individuálne, neradi pripomínajú Mníchovskú dohodu možno vysvetliť, aj keď nie ospravedlniť. Je totižto ťažké čokoľvek stavať na takejto samozrade (vtedy sa nezrádzalo len Československo). Náročnejší na vysvetlenie je fakt, že podľa sondáže, ktorú spomína Wolton v svojej knihe len 30% Francúzov niečo počulo o dohode Stalina s Hitlerom z 23. augusta 1939 a o jej tajných dodatkoch. (Práve sme mali 80. výročie a Francúzi to obišli mlčky, hoci na okrúhle výročia si potrpia.) Tu Francúzsko nebolo nijako angažované, a tobôž nie jeho hrdosť. Naopak, obe veľmoci, ktoré vtedy pripravovali Druhú svetovú vojnu, Francúzov nielenže obišli, ale aj oklamali. O týždeň neskôr bola víťazná krajina z Prvej svetovej vojny postavená pred hotovú vec: koniec spojeneckého Poľska a začiatok Druhej svetovej. Pripomínať túto zradu a jej význam pre ďalšie dejiny by Francúzom poslúžilo ako poučenie. Oficiálne si však Francúzsko na to nechce spomínať, pretože to ruší ľavicové čiernobiele videnie dejín, ktoré tu prevláda. V auguste 1939 sa totiž z Komunistickej strany Francúzska, verného to spojenca Sovietskeho zväzu, stal spojenec hitlerovského Nemecka. A to skoro na dva roky, až po vpád nemeckých vojsk na Ukrajinu v júni 1941. Teda aj po vstupe nacistov do Francúzska, v júni 1940. K tomu už treba hodne marxistickej dialektiky a nemálo talentu, aby sa niečo podobné dalo obhájiť. Fakty, chronológia a nové dokumenty dnes nepustia. Ľavicový negacionizmus v tomto prípade môže len umlčiavať. A zatajovať všetko to, čo by chceli pripomenúť neprajníci Komunistickej strany.

Len tak je možné, že dnes dediči tejto strany ešte sedia v Národnom zhromaždení, že si tu vydávajú noviny v područí svojej ideológie, že si raz do roka robia „ľudový“ festival, o ktorom informujú všetky média a že celé ľavicové spektrum ich považuje za referenciu. Neradno teda otvárať túto kapitolu. Všetko čo si hovorí inteligencia vám skočí na krk.

Žeby všetci boli komunisti?

Zďaleka nie, ale všetci vyrástli v tomto duchu, všetci sa takto učili v škole, všetci chodili na filmy, ktoré to takto zobrazovali. Taký je ich svet, taká je ich vidina dejín.

Vo Francúzsku je ešte aj dnes komunistická vidina sveta vzdelanostným rámcom. Kto by im to mohol vyčítať? Veď aha, kam až sa dopracovali! Veľkí profesori, bádatelia v sociálnych vedách, vplyvní novinári a televízni komentátori, vychytení spisovatelia, ktorí vedia o čom a ako treba písať. Francúzska inteligencia o dohode medzi Stalinom a Hitlerom počula, ale keďže všetci vyrástli v systéme, kde sa o tom cudne mlčí, vedia, že pripomínať to a argumentovať tým sa nepatrí. Nemôžu predsa pripustiť, že ich úspešný život stojí na omyle, že ich kariéra stojí na popieraní histórie. Jednoducho sú dejiny, z ktorých sa poučovať nebudú, pretože všetci sa hlásia k ľavici. Autocenzúra, alebo samoľúba zaujatosť? Intelektuál je pre komunistov to, čo bol kňaz pre cirkev: interpretom a služobníkom vyššej moci. Aj tu nám Thierry Wolton poskytne niekoľko príkladov.

*

Sú mena, s ktorými sa neargumentuje, pretože by to mohlo rozbúriť pokojnú a kontrolovanú hladinu verejnej debaty. Niekto by, nedajbože, mohol pripomenúť isté epizódy z ich života, spochybniť dlhodobo budovanú pozíciu týchto aktérov národnej debaty. Takto to pokračuje už desaťročia a všetkým to vyhovuje. Tvorcovia oficiálnej mienky tu našli životné poslanie a ľud je rád, že na čele národa stoja dlhodobo potvrdené jasné autority. A ak náhodou nejaký myšlienkotvorec (maître à penser) padne do nepriazne, spraví sa z toho žartík a on sa pomaly vytratí z debatného horizontu. (Dnes je to prípad Sartra, Foucaulta, Sollersa, atď.) Len nijaký verejný proces s francúzskym mysliteľom alebo s jeho dielom! Niekoľko odsúdeniahodných nepriateľov bohato postačí ako opora korektného nazerania na minulosť a prítomnosť.

Wolton sa vo svojej knihe pozastavuje nad viacerými konkrétnymi osobami. Jedným z nich je Alain Badiou, negacionista toho najhrubšieho zrna, marxista-leninista, ktorý sa i dnes hlási k maoizmu a Červených Khmérov kritizuje len preto, že neboli dosť radikálni. Alain Badiou dlhé roky prednášal na „École normale supérieure“, kolíske to francúzskej intelektuálnej smotánky. (Prv než zahrdúsil svoju ženu, tam dlhé roky riaditeľoval iný marxista, Louis Althusser.) Tento človek vo Francúzsku beztrestne publikuje a dostáva príležitosť brániť svoje zverské názory v médiách. Je to pán filozof a tak sa to nakoniec zhrnie do rubriky „červená metafyzika“, no stopy po jeho blúznení zostávajú v éteri. Pridal sa k nemu dokonca aj Slovinec Slavoj Žížek.

Iný príklad, s ktorým sa Francúzi, najmä mladšie generácie bez priamych zážitkov z minulosti, stretajú v mediálnej sfére, je Régis Debray. Tiež filozof a k tomu spisovateľ, „medialog“, historik, politológ a štátny zamestnanec, ktorý rozdáva bez zábran rozumy celému Francúzsku. Syn významných úradníkov francúzskej justície (nezabúdajme, že sociálny pôvod bol tým prvým marx-leninským hodnotovým kritériom), absolvent najlepších škôl, profesor filozofie, Debray roku 1965 odišiel na Kubu, aby sa pripojil k svojmu idolu, Ernestovi Guevarovi. Ich cieľom bolo šíriť v Bolívii marxizmus-leninizmus a vytvoriť, podľa Guevarovej teórie, ďalšie „revolučné ohnisko“ v krajine, kam ich nikto nezval (dnes sa takýmto ľuďom hovorí džihádisti). Na jar 1967 je Debray zajatý a po zadržaní samotného Che Guevaru je odsúdený bolívijskou justíciou na 30 rokov väzenia. Avšak jeho vysokopostavená a bohatá rodina zorganizuje vlnu protestov, ktorú podporia veční ľavicoví nadšenci a synátor Régis sa po troch rokoch a ôsmich mesiacoch vracia domov. Na toto všetko sa veľkoryso zabúda, keď Régis Debray v svojom diele stavia na piedestál Che Guevaru, kata stovák ľudí, keď banalizuje počet obetí Gulagu a považuje kritiku komunistických totalitných praktík za kapitalistickú propagandu. Thierry Wolton si dal prácu s hľadaním odkazov a tak dnes už nikto z poklonkujúcich novinárov nemôže povedať, že o tom nevedel. Zdá sa to však zbytočné, pretože ani krutá kritika od dcéry tohto marxisticko-leninského guerillera (Laurence Debray: Fille des révolutionnaires, 2017) nepohla so základmi francúzskej ľavicovej korektnosti. Gayssotov zákon, ktorý so sebou priniesol morálny imperatív pamäti (devoir de mémoire), vytvoril v historickom priestore pamäťový múr. Tento podľa Woltona funguje ako autoimúnny reflex popieračskej ľavice, ktorá sa nim bráni proti nákaze pravdou a stavia sa tak mimo spomínaný pamäťový zákon. Komunista Gayssot by predsa nikdy nenavrhol zákon, ktorý by sa, hoci len náhodou, mohol uplatňovať aj na bilanciu komunizmu! A tak ľavicoví negacionisti môžu pokračovať v popieraní minulosti s pokojným svedomím a s čistým výpisom z registra trestov.

publikováno: 21. 9. 2019

NEJNOVĚJŠÍ články


Peroutkův pohřeb jako svědectví

Plnicí pero, dýmka, zaprášené brýle s polámanou obroučkou, svazeček dopisů, pár zažloutlých fotografií, něčí spolková legitimace, …

„Soudruzi, přátelé! Čína je náš vzor! Pozor!“

Projev generálního tajemníka KS Číny Si Ťin-pchinga k 70. výročí založení ČLR v sobě v kostce obsáhl základní …

Co máme, co si připomínat a co dělat

Nejprve shrnuji to, co jsme získali po listopadu 1989. Jistě, stalo se tak za mimořádně …

Zhodnocení Impulsu 99 a co dál (J. Šmídová, T. Halík, J. Pehe)

V roce 1999 se k vaší iniciativě Impuls 99 přihlásily stovky lidí a měla i spoustu odpůrců. Jak …

Před 30 lety se stal ve střední Evropě zázrak. Nebezpečí ale trvá!

Pád východoevropských režimů v roce 1989 se odehrál s takovou rychlostí, že to bralo dech. Občané, kteří …

Z deníku studentky Umprumky

V roce 1989 mi bylo dvaadvacet let a studovala jsem ve třetím ročníku Vysoké školy umělecko-průmyslové v Praze …

Nevíte, kde bych sehnal kus svého mozku?

Fanoušci Formanova filmu Přelet nad kukaččím hnízdem či jeho knižní předlohy Vyhoďme ho z kola ven …

Nemáme klíč – seznam agentů KGB ČSSR

Sověti si své satelity hlídali velmi důkladně. Nikdy jim zcela nedůvěřovali. Právě proto neponechávali nic …