Prijali sme výzvu na zabudnutie

Thierry Wolton sa v knihe „Ľavicové popieračstvo“ (Le négationnisme de gauche, Grasset Paris 2019) venuje obzvlášť genéze tohto fenoménu v prelomových rokoch konca reálneho socializmu. A to sa týka nielen Francúzska, ale aj krajín, ktoré štyridsať rokov priživovali marx-leninskú ideológiu.

Postkomunistické krajiny Strednej Európy sa zriekli analýzy svojej minulosti. Bez odporu. Minulosťou  sa nikto nechcel zaoberať už aj preto, že v nej všetci zabŕdli viac-menej hlboko. Taká bola podstata komunizmu. Nepoučení štyridsiatimi rokmi skrachovaného režimu populistických krajších zajtrajškov všetci sa zrazu chceli zaoberať skutočnou budúcnosťou. Za minulosťou sa robili hrubé čiary. V každodennom živote sa objavili nové výzvy a na ostatné nebolo času. Vzdelanci sa konečne bez strachu dostali k literatúre, o akej sa im predtým len snívalo, dalo sa cestovať (bez doložiek, bankových prísľubov a víz), západný svet ponúkal štipendijné pobyty, financie pre kultúrne projekty… Ostatní tiež museli riešiť nové ponuky: otvárali sa supermarkety, bolo možné kúpiť super autá, obstarať si to, čo dovtedy bolo len pre straníkov…

V prekvapivej prítomnosti každý doháňal retardovanú minulosť s pohľadom zameraným len a len do prítomného okamihu. A tak všetci mlčky prijali postupné zahrabávanie komunistických včerajškov podporené negacionistami zo Západu, kde sa na tom pracovalo už niekoľko rokov. Spoločne bolo treba zabudnúť napríklad na Solženicina, ktorý v šesťdesiatych rokoch uštedril veľký úder pokrokárom na Západe. Postupne sa vymazávalo jeho svedectvo obeti Gulagu a do popredia sa dávalo jeho následné nacionalisticko-pravoslávne angažovanie Veľkorusa, pretože to sa dalo odsúdiť bez ujmy na komunizme. Rovnako to bolo aj s ostatnými kritikmi. Mizli v zabudnutí, v horších prípadoch sa pre generácie bez pamäti našiel nejaký kompromitujúci uhol pohľadu.

Andrzej Wajda, ktorý Západu ukázal údel robotníkov v „robotníckych“ režimoch (Človek z mramoru, Človek zo železa) bol odsúdený za antisemitizmus. Z toho vyplynulo, že napríklad jeho film o Katynskom masakri z roku 2007 bol vo Francúzsku bojkotovaný (premietli ho počas jedného týždňa v 13 kinosálach) a jeho filmy vo verejnoprávnej televízii nevidno.

Havel prestal existovať ako o politike rozmýšľajúci disident-dramaturg a jeho humanistické názory bez-mocného o organizácii demokracie, slobodného štátu a fungujúceho systému ľudských práv (vtedy sa vedelo presne, čo to je) už nikoho nezaujímali. Brániť komunizmus už nešlo, no Havlovu legendu bolo treba zlikvidovať trebárs podnikateľským úspechom jeho rodičov. Vo francúzskej tlači ho začali obviňovať z honu na čarodejnice.

Západná inteligencia, ktorá sa od vojny kompromitovala s komunizmom, nemala záujem o nejaké skúmanie svedomia a ešte menej o nový „norimberský“ proces. Západní podnikatelia, investori a samotné štáty sa zaujímali najmä o to, aby premena tohto obrovského trhu na západné kritéria sa zbytočne nezdržiavala nejakými lustráciami.

A postkomunistické krajiny sa pridali. Prijali výzvu na zabudnutie. Pre tých, čo odolávali, lebo si mysleli, že históriu neoklameš a že minulosť nakoniec vypláva na povrch, prišli na scénu popierači histórie.

Umlčať akúkoľvek kritiku sa komunizmu odjakživa darilo vďaka  tomu, čo sa dnes pompézne nazýva „fake news“, „hoax“ a negacionizmus. Jednou z taktík popieračov je aj to, že sa táto katastrofická bilancia nedáva do súvisu s komunistickou ideológiou. Aspoň jeden príklad. Thierry Wolton opisuje, ako v apríli 2018, pri odhalení pomníka obetiam Červených Khmérov v 13. parížskom okrsku, kde žije veľká časť diaspóry z juhovýchodnej Ázie, rečníci odsúdili barbarstvo, ktoré viedlo ku genocíde tretiny obyvateľstva Kambodže, ale nikto, ani len náznakom nepripomenul, že išlo o marx-leninský komunizmus. Azda preto, že Pol Pot a jeho kumpáni „vyrástli“ koncom 50-tych rokov vo Francúzsku, pod záštitou KSF?

Podľa Woltona, koncom 80-tych rokov a najmä po kolapse komunizmu v strednej Európe ľavicový negacionizmus nabral novu podobu a nové obrátky. Vo Francúzsku sa v tom čase objavili pokusy spochybniť vynovenú víziu Druhej svetovej vojny, ktorú do historiografie priniesol pojem holokaust (vo Francúzsku šoa). Židovská otázka, nacisticky pokus o vyhladenie alebo odsun Židov sa vtedy stala kľúčom k chápaniu nacizmu. Druhá svetová vojna bola prehodnotená a jej ostatné následky stratili na význame. Napríklad to, že sa Stredná Európa následkom Druhej svetovej vojny ocitla v područí ruského komunizmu, sa stalo zanedbateľným detailom. Táto revízia histórie Druhej svetovej vojny sa stala oficiálnou a jej spochybnenie Faurissonom a jeho kumpánmi spôsobilo škandál, ktorý mal podľa Woltona odviesť pozornosť od popierania zločinov komunizmu; v tom čase v Kambodži. Podľa logiky: nemôže predsa byť negacionistom, kto kričí chyťte negacionistu. Treba si pripomenúť, že po porážke Červených Khmérov ľavicoví nadšenci, čo v apríli 1975 vítali vstup Červených Khmérov do Phnom Penhu ako oslobodenie Kambodže, uznávajú svoj omyl a ospravedlňujú sa (Jean Lacouture z „Le Monde“). To bolo pre ľavičiarov neprípustné.

Francúzskym ľavicovým negacionistom prichádza na pomoc aj americký lingvista Noam Chomsky s metódou, ktorá obchádza komunistickú realitu, no spochybňuje svedectvá o nej. Predsa nebudeme veriť utečencom, ktorí boli par définition zaujatými nepriateľmi kambodžských komunistov! O skutkoch sa teda nehovorí, kritizuje sa len to, ako západná tlač využíva nešťastie kambodžského ľudu. Taká je podstata tohto vedeckého ľavicového negacionizmu. Za podobný prístup k nacistickej genocíde išiel Faurisson na súd. Naopak, okolo komunistických zločinov zavládlo karanténne ticho.

Wolton upozorňuje aj na časové súvislosti medzi Gayssotovym (Jean-Claude Gayssot – francúzsky komunisticky poslanec) pamäťovým zákonom (júl 1990) a koncom nadvlády komunistov v Strednej Európe. V postkomunistických krajinách začali vychádzať na svetlo sveta rôzne pravdy, ktoré skompromitovaným západným ľavičiarom nemohli vyhovovať. Navyše sa začalo hovoriť o obetiach komunistickej ideológie v praxi a čísla to boli závratné v porovnaní s hrôzostrašnými genocídami známymi z histórie. Západným intelektuálom hrozil mráz prichádzajúci z východu. Podľa Woltona aj preto prichádza Gayssotov zákon, ktorý roku 1990 znovu privádza na scénu protifašistickú logiku Norimberského procesu. Tá predsa už raz poslúžila na zamaskovanie zločinov sovietskeho režimu. Ako to napísal Vasilij Grossman, Stalin vtedy zvíťazil nielen nad svojim nepriateľom, ale aj nad svojou minulosťou. Prečo sa nepokúsiť znovu o záchranu oficiálnej histórie potvrdenej zákonom? (Viď tiež definitívne zmanipulovanie Lemkinovej definície pojmu „genocída“.) Skrátka diverzia.

Wolton pripomína aj to, ako Západné krajiny nástojili, pred vstupom bývalých komunistických krajín do Európskej únie roku 2004, na „pamäťovom kritériu“ židovskej genocídy. Šesťdesiat rokov po vojne a v krajinách, kde počas štyridsiatich rokov boli predsa pri moci komunistickí bojovníci proti fašizmu! Urobiť z pamäťového imperatívu holokaustu podmienku pre vstup do Európskej únie sa nakoniec podarilo. Prijali sme výzvu na zabudnutie vlastnej minulosti. A tak sa Západná Európa, s ľahkým svedomím, zbavila povinnosti bilancovať komunizmus a stredoeurópske krajiny sa k tomu viac-menej pridali. Proces s komunizmom sa nekonal a história polovičky Európy od roku 1945 sa zmietla pod koberec. Touto amnéziou vnútenou Strednej Európe zákonom si Západ vykúpil zlé svedomie za svoju ľahostajnosť voči zločinom komunizmu v praxi. Stredná Európa, podľa Woltona, to dodnes pociťuje ako krivdu a jej príslušnosť k Európe ešte aj dnes sprevádza istá, nie vždy explicitne priznaná, zatrpknutosť. Obete holokaustu nemôžu zanulovať obete gulagu, zločin proti ľudstvu a ľudskosti je len jeden.

 

publikováno: 30. 12. 2019

NEJNOVĚJŠÍ články


Svatovavřinecké vidění světa

Zemřel filosof Roger Scruton, který viděl jasně i jiskru vína i velkopolní prokletí české krajiny. …

Umělá inteligence, Absolutno a jiná nebezpečí na planetě R. U. R.

Vloni jsme si připomínali výročí smutného odchodu Karla Čapka, letos si připomeneme 130 let od …

O té naší prohnilosti

Nedávno mě pozvali na rozhovor do Reflexu, ve kterém jsem upozornil na neurologické dopady moderních …

Odpovědné občanství – odkaz Jana Palacha

Dnes je tomu padesát let, kdy se student UK Jan Palach sebeobětoval, aby otřásl vzmáhající …

Zimola bájí o zrádcích

Bývalý jihočeský hejtman Jiří Zimola je údajně na cestě z ČSSD. Cítí se zrazen podobně, …

Strachem chyceni v bublinách

Strach je nejsilnější emoce. Nejde o přirozený a zdravý strach, který nás varuje před nebezpečím. …

Zimní vzpomínka na život v Protektorátě Böhmen und Mähren

Opravdu je zvláštní, když člověk dosáhne relativně vysokého věku, jak z paměti začnou vystupovat některé vzpomínky, …

Těžíme z toho, že nemáme EURO? Montujem auta a děláme chemii

Zní to jasně – těžíme, že nemáme. Politická masírka to jede jako kolovrátek už léta. …